Arbon 2011

 What a day again!!!

                                                                                                    © ms                                                                                                 

Moju cestu na Letný festival do švajčiarskeho Arbon predchádzalo prekvapenie, ktoré mi pripravila Linda, keď mi napísala, že som na koncert pozvaná ako Rogerov hosť.

Ubytovala som sa pár kilometrov miesta konania festivalu v malom útulnom penzióne priamo na brehu nádherného Bodamského jazera.

© ms   

Dohodli sme sa, že sa stretneme v Arbon. Na poludnie som vystúpila z vlaku, rovno pred nejakým hotelom, tak som jej zavolala, aby som vedela, kam ísť. 

" Kde si?" spýtala sa Linda. Povedala som meno hotela a ona: "Ok, hneď som dolu" ...

Bývali práve tam!...

Tieto moje stretnutia s ňou, vyrátané vždy „ Kýmsi“ na sekundu presne, mi vždy berú dych...

Roger a ostatní oddychovali, ona išla vybavovať potrebné veci do areálu, tak sa ma spýtala, či nechcem ísť s ňou... Vzala som jej z boľavého ramena ruksak s materiálmi a notebookom a išli sme. Bola som s ňou až do štvrtej popoludnia, dostala som na krk visačku s menom Roger Hodgson (akože som z teamu) ktorá mi všade otvárala dvere, na ruku pásku, ktorá mi zabezpečovala voľný vstup do backstage po koncerte, do ruky lístok na celodennú stravu v jedálni medzi účinkujúcimi...

V pripravenej Rogerovej šatni som sa snažila zbaviť ju trochu bolesti, bola čerstvo po úraze.Obdivovala som ju ako to dokonale vedela všetko skryť za vľúdny úsmev.Všade vystupovala veľmi skromne, pokojne, dojednávali sme všetko spolu, všade ma vždy predstavila, cítila som sa nesmierne dôležito

Potom sme išli spolu na obed, zoznámila ma s členmi kapely, so zvukárom, dostala som do rúk všetky papiere, set listy, vedela som, čo sa bude hrať a kedy, čo sa vypúšťa a prečo, ako majú Rogera osvetlovať (natáčala to TV) kedy po neho ísť a tak...

Bol to prejav veľkej dôvery, ktorý si veľmi vážim.

Keď bolo všetko potrebné zabezpečené, vyprevadila som ju až na jej hotelovú izbu. Potom som sa sama vrátila späť. Všetky brány sa predo mnou otvárali ako rozprávkový "SEZAM"

  © ms

Čakali ma moji nemeckí priatelia Markus, Anita a Ellen. Stáli tam na priamom slnku od 12 obeda do 21.45!  (kedy ako predposledný mal prísť na scénu Roger) aby si udržali miesto vpredu pod pódiom. Anita si  podchvíľou liala do topánok vodu, a tak sa chladila...(pripomínam, že je po šesťdesiatke...!)

Pred Rogerom vystupovali traja iní speváci so skupinami, každý hodinu, bol to trochu "iný druh hudby", stŕpala zem, aj moje vnútro, takže aj napriek štuplom v ušiach som musela odísť.

Išla som sa prejsť po krásnom brehu jazera. Bol to Rogerov predposledný koncert v Európe, chcela som kúpiť kvety. Vzala som kyticu oranžových ruží a prosila som predavačku či nemá niečo mokré, že musia vydržať ešte dve hodiny. Ona na to, že dve hodiny určite nevydržia , že to mi hovorí otvorene, ale keď chcem, dá mi nádobu s vodou. Tak som z kvetinárstva vypochodovala s kýblom a "mašírovala" som s ním cez celý Arbon.

  © ms

Na lavičke pri jazere som sa najedla a išla som pomaly späť do areálu.

Večer sa prudko zmenilo počasie, z 28 sa postupne ochladilo na nejakých 12 a strhol sa silný víchor. Usporiadatelia ohlásili, že začiatok Rogerovho vystúpenia sa kvôli tomu odkladá - zatiaľ o dvadsať minút. Tŕpli sme, keď začali padať prvé kvapky, ako to dopadne. Ale nakoniec predsa len za búrlivého potlesku začal. Keď usporiadatelia opäť ponúkali štuple do uší, ozvalo sa vedľa mňa:"Nie, teraz netreba, teraz príde muzika!"...Na túto chvíľu som čakal celý deň"...

Všetko sa skľudnilo, pripadalo mi to, ako keď prepnete foťák na detail. Ľudia stáli (pre niektorých, nielen zo slnka unavených, to bol naozaj výkon ) spievali, Roger bol vo forme.

Kvety dostal po Lord is it mine, ale keďže od javiska nás delili zábrany, museli sme ich poslať po usporiadateľovi. Roger poďakoval, spýtavým pohľadom zisťoval od koho sú...Pohotový Markus ukázal prstom na mňa...Roger žmurkol, poslal bozk...

Moji traja priatelia sa tentokrát do backstage dostali tak trochu vďaka mne a môjmu označkovaniu. Keď ma usporiadateľka púšťala, chcela hneď zatvorit dvere. Vravím počkajte, sme štyria...a tak sa dostali aj oni.

Volala som Linde, kde ich môžeme nájsť, povedala že ešte s Rogerom budú robiť krátke interwiew do TV. Aj tak bolo, robili ho o chvíľu, kúsok od nás. Potom sa ešte stretol s troma skupinkami, my sme boli štvrtá. Linda ho viedla rovno ku mne.

Roger ma privítal dvoma hlasnými pusami na každé líce, že je rád, že ma opäť vidí, pýtal sa, či naozaj idem domov na Slovensko ( bolo zjavné, že mu Linda rozprávala). Pýtal sa, či som aj tentokrát tak "ubzikla" z Londýna a že dúfa, že sa na budúci rok zase uvidíme. Poprosila som ho o podpis na fotky, pre seba i pre priateľov.

Na moju napísal " For my good friend Maria Roger Hodgson."

Lúčili sme sa s tým, že by rád prišiel na Slovensko a s pripomenutím: "We are good friends!"

Potom sme a ešte zohriali pri káve a boli tri hodiny v noci, keď ma obetavý Markus s Anitou doviezli späť k môjmu penziónu.

Bol to deň plný silných dojmov, milých stretnutí, ďalší taký, o ktorom by som sa neodvážila ani snívať. Som zaň nesmierne vďačná .